Hľadanie účinných spôsobov ako zlepšiť kvalitu života pacientov na dialýze

Autorka: Ľudmila Smetanková

Čas čítania: 8 minút

Ľudské telo je zložené z viacerých orgánov a orgánových systémov, pričom každý má svoju špecifickú úlohu a funkciu. Kým všetko správne funguje, človek si ich často neuvedomuje, samozrejme, až kým sa neobjavia symptómy ochorenia. Výnimkou nie sú ani obličky, ktorých hlavnou funkciou je filtrácia - odstraňovanie odpadov z metabolizmu, resorpcia - udržiavanie rovnováhy vody, solí a ostatných látok a ďalšie. Ak dôjde k patologickému stavu, kedy obličky nie sú schopné vylučovať a filtrovať odpadové látky, dochádza k hromadeniu týchto odpadových látok v organizme, čo môže viesť k ďalším život ohrozujúcim zdravotným komplikáciám.

Hemodialýza patrí medzi metódy, ktoré nahrádzajú funkciu obličiek - odstraňuje z tela odpadové látky a zbavuje telo prebytočných tekutín. Dialyzovaní pacienti obvykle navštevujú dialyzačné stredisko 3-4krát týždenne a strávia tam približne 4-6 hodín.

Dialyzovaní pacienti často trpia svalovou slabosťou či krehkosťou. Táto kontinuálna strata svalovej hmoty a funkcií ovplyvňuje kvalitu života pacienta, jeho psychickú pohodu a taktiež jeho sociálne fungovanie. Zlepšovanie kondície a svalovej sily môže pacientom napomôcť zlepšiť ich kvalitu života, zvýšiť mieru ich samostatnosti vo vykonávaní ich bežných denných aktivít a podobne. Práve na túto problematiku sa v súčasnosti zameriava doktor Aurel Zelko z Ústavu psychológie zdravia a metodológie výskumu, LF UPJŠ.

 

Čo Vás viedlo zamerať sa práve na dialyzovaných pacientov?

Mám veľmi rád tento svet a rovnako ľudí na ňom. Zvlášť tých, mne blízkych, a tých, ktorých bežne stretávam na fakulte a v nemocniciach. Viacero mojich blízkych bojovalo s chronickými ochoreniami, avšak je to nerovný súboj. Moje povolanie mi popri všedných povinnostiach dovoľuje pomáhať iným v tomto boji. K dialyzovaným pacientom konkrétne, ma doviedla profesorka Andrea Madarasová Gecková a primár dialyzačného strediska Jaroslav Rosenberger, ktorí pôsobia na Ústave psychológie zdravia a metodológie výskumu LF UPJŠ. 

Ako dlho sa tomuto výskumu venujete a kto ešte sa na ňom podieľa?

Výskumu pohybových aktivít dialyzovaných pacientov sa venujem štyri roky. V rôznych fázach sledovania pacientov sa do výskumu zapojil vo väčšej, či menšej miere skoro každý člen zdravotníckeho personálu dialyzačných stredísk spoločnosti Fresenius Medical Care v Košiciach a Banskej Bystrici, a spoločnosti Logman v Košiciach. Okrem tejto spolupráce sa na výskume v značnej miere podieľa profesorka Mária Mareková, docentka Miroslava Rabajdová a doktorka Ivana Špaková z Ústavu lekárskej a klinickej biochémie LF UPJŠ. Neoddeliteľnou súčasťou výskumného tímu sú moji dvaja kolegovia, doktor Peter Kolarčik a doktorka Ivana Skoumalová.

O čo v takomto výskume ide? Čo sa snažíte zistiť?

Väčšina dialyzovaných pacientov vykonáva minimum pohybových aktivít. Tento stav nevzniká zo dňa na deň. Je výsledkom mnohých špecifík komplikovaného života pacienta s chronickým ochorením obličiek. Výslednicou týchto zmien je znižovanie svalovej sily a pohyblivosti pacienta. Spolu s malnutríciou sa tieto zmeny významne podpisujú pod predčasné úmrtia týchto pacientov. Cieľom nášho výskumu je hľadať účinné postupy ako predchádzať fyzickej inaktivite, znižovať straty svalových funkcií dialyzovaných pacientov, a tým prispieť k zlepšeniam v kvalite a dĺžke života dialyzovaných pacientov.

Aké cvičenia sú najvhodnejšie a najefektívnejšie pre dialyzovaných pacientov? Mohli by ste popísať, a tiež určiť, ako dlho by malo cvičenie trvať, a ako často je potrebné cvičenie vykonávať, aby malo žiadaný efekt?

Odpoveď na túto otázku je jednoznačná. Každá pohybová aktivita dialyzovaného pacienta je neoceniteľne prínosná, priam žiadaná. Samozrejme, pod podmienkou, že neohrozuje zdravie pacienta a nevytvára zvýšené riziká poškodenia cievneho prístupu. V praxi sa stretávame s opačným problémom, a to so strachom zo športovania a z pohybových aktivít. Preto je účinným kompromisom zaradenie pohybovej aktivity priamo do priebehu hemodialýzy. Pacient nemá strach, je pod kontrolou biosenzorov, bezpečne ležiaci na lôžku a čas každej dialyzačnej liečby vie vyplniť polhodinou až hodinou pohybovej aktivity. 

Hovoríte, že cvičenie by malo prebiehať na dialýze. Je tam na takéto cvičenie dostatok priestoru? Mám na mysli fyzický priestor, ale taktiež priestor z hľadiska kapacity personálu.

Zo skúseností, ktorými disponujem, môžem povedať, že časových a priestorových kapacít na cvičenie je počas dialýzy dostatok. Kritické sú však personálne kapacity. Dialyzačné strediská sú zariadenia primárne určené na poskytovanie liečby, a tá musí byť pokrytá personálnymi kapacitami. Pri našom výskume bola pohybová aktivita pacientov zabezpečovaná študentami lekárskych a psychologických študijných programov z UPJŠ, a študentami psychológie z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Bez ich pomoci by nebolo možné uskutočniť naše zámery. No z dlhodobého hľadiska udržateľnosti cvičenia na dialýze sa v zahraničí postupne presadzuje prístup, pri ktorom sa pacient má stretnúť „na pol ceste“ so zdravotníckym personálom. Zdravotnícky personál zvládne pacientovi pomôcť so začiatkom cvičenia, vysvetliť prínos a správnu techniku cvičení, pripnúť a odopnúť cvičebné pomôcky, prípadne aj korigovať vykonávanie cvikov, avšak snaha o samostatnosť a pravidelnosť cvičenia musí vychádzať zo strany pacienta.

Pacienti s takýmto vážnym ochorením majú často aj rôzne psychické problémy ako depresie, či apatiu. Nepozorovali ste problém v spolupráci práve na základe týchto ťažkostí? Mám na mysli pacientov, ktorí nemajú záujem čokoľvek vykonávať, neveria, že im cvičenie pomôže a pod. Alebo naopak, nerobil vám problém odmietavý postoj zdravotníckeho personálu k danému cvičeniu?

Súčasťou nášho výskumu bola kvalitatívna štúdia, ktorou sme získali veľké množstvo informácií o benefitoch, bariérach a rizikách pohybovej aktivity dialyzovaných pacientov. Okrem spomenutých oblastí, sme zisťovali aj to, čo zdravotníckemu personálu chýba v dialyzačnej starostlivosti o pacienta. Mnohí sa zhodli, že časť pacientov má psychologické problémy, a priznali aj to, že pre riešenie týchto problémov by uvítali odbornú pomoc z vonkajšieho prostredia. Pri spolupráci s pacientami sme sa stretli s rôznorodými reakciami na naše aktivity. Tie boli podmienené na jednej strane osobnosťou pacienta, a na druhej strane chorobou a samotnou liečbou. Vždy sme sa preto snažili pacienta vypočuť, pochopiť a empatiou ho získavať pre svoj zámer. S odmietavým postojom zdravotníckeho personálu som sa nestretol. Čo sme vnímali, to boli obavy a opatrnosť personálu, aby sa pacientovi neublížilo. A tie po prvých týždňoch cvičenia pominuli.

Aké zmeny/pokroky/zlepšenie stavu ste odpozorovali u pacientov, ktorí výskum podstúpili, a teda sa na fyzickom cvičení zúčastňovali? Na druhej strane, môže sa stať, že pri výkone takýchto aktivít dôjde k zhoršeniu zdravotného stavu, alebo k úrazu?

Pacienti, ktorí cvičili pravidelne a dostatočne plnili pohybový program, dosiahli objektívne preukázané zlepšenia vo svalovej sile. Tento fakt sa premietol následne do viacerých oblastí. Pacienti vnímali, že sa cítia menej unavení, samostatne zvládajú viac bežných denných činností, majú istejšiu chôdzu po rovine i do schodov, a trúfnu si aj na také aktivity, ktoré považovali ešte prednedávnom za nezvládnuteľné. Každá pohybová aktivita je spojená s určitým rizikom zranenia, alebo úrazu. V tomto probléme je dôležité vyzdvihnúť hlavné výhody cvičenia počas dialýzy, a to je prítomnosť zdravotníckeho personálu, edukácia, dozor pri cvičení a kontrola nad viacerými vitálnymi funkciami v reálnom čase. To významne znižuje riziká negatívnych vplyvov pohybovej aktivity na pacienta. 

Aké postupy navrhujete pri zaradení fyzického cvičenia dialyzovaných pacientov do rutinnej starostlivosti na dialýze, a kto by mal na cvičenie dohliadať ? (sestry, fyzioterapeuti ,alebo je možné, aby boli pacienti edukovaní natoľko, že by dohľad nepotrebovali?)

Dlhodobé a udržateľné riešenie pre cvičenie počas dialýzy je závislé od spolupráce všetkých stupňov a prvkov vstupujúcich do starostlivosti o pacienta. Kritická je pritom súčinnosť pacienta a zdravotníckeho personálu. Očakávať, že organizáciu a vykonávanie cvičenia plne preberú do kompetencií zdravotné sestry, je nereálne, rovnako tak očakávanie, že pacient zvládne všetky úkony spojené s pohybovým programom. Súčinnosťou je však reálne zaviesť vykonávanie pohybových aktivít do rutiny, čo potvrdzujú už aj konkrétne príklady z dobrej praxe.

Kto výskum podporuje z hľadiska financií?

Naše výskumné aktivity finančne podporuje Agentúra pre výskum a vývoj na základe zmluvy č. APVV-16-0490 a Vnútorný vedecký grantový systém UPJŠ na základe zmluvy č. VVGS- 2019-1069. 

Ako hodnotíte spoluprácu v jednotlivých strediskách, teda v sieti Fresenius – Dialyzačné služby, a tiež v stredisku Logman Košice?

Na všetkých spolupracujúcich pracoviskách som sa stretol s profesionálnym prístupom zdravotníkov a s primeranou mierou otvorenosti personálu a systému práce voči novým postupom a metódam. Verím, že sa nám spoločne podarí v budúcnosti sprístupniť pohybovú aktivitu počas liečby pre čo najviac dialyzovaných pacientov.

 Mgr. Aurel Zelko, PhD.

zelkopng

Vyštudoval športovú výchovu na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je členom Európskej kardiologickej spoločnosti, a taktiež Európskej asociácie preventívnej kardiológie. Počas praxe ako lektor mal možnosť vzdelávať, a neskôr garantovať vzdelávacie programy pre trénerov Slovenskej asociácie kulturistiky, fitnes a silového trojboja. V súčasnosti pôsobí ako výskumný pracovník Ústavu psychológie zdravia a metodológie výskumu, Lekárskej fakulty na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Je členom výskumného tímu výskumného projektu APVV č. 16-0490 (Agentúra na podporu výskumu a vývoja), v ktorom sa aktívne venuje výskumu dialyzovaných pacientov. Zaujíma sa o možnosti využívania fyzickej aktivity na zlepšenie kvality života a zdravia u pacientov s chronickými ochoreniami obličiek, najmä účinky silového tréningu na funkčné a molekulárne markery a ich vzťah s klinickými a prognostickými výsledkami dialyzovaných pacientov.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0490